Aj slovenská justícia, ktorá desaťročia ustupovala mediálnemu teroru, nesie podľa bývalého šéfa kontrarozviedky SIS zodpovednosť za mediálny teror

Bývalý novinár a exriaditeľ kontrarozviedky Slovenskej informačnej služby Peter Tóth vo svojejj glose v piatich bodoch reaguje na sústavné pogromy, lynč a očierňovaciu kampaň zo strany žoldnierov Progresívneho Slovenska pôsobiacich v Denníku N.

Domnievam sa, že nezvládnuté emócie v podobe adolescentných prejavov žoldnierov propagandy Miškovho tlačového orgánu si zaslúžia ešte päť poznámok.

Po prvé, médiá vyhynutého hlavného prúdu si v priebehu ostatných dvoch desaťročí zvykli na to, že súdy v absolútnej väčšine prípadov povyšovali slobodu prejavu nad akékoľvek iné práva, najmä nad právo na ochranu dobrého mena. Žoldnieri propagandy sú síce hlavnými vinníkmi aktuálneho mediálneho marazmu a nesú primárnu zodpovednosť za hlboký úpadok úrovne verejnej diskusie. Avšak svoj diel zodpovednosti za to nesie aj justícia, ktorá desaťročia krátkozrako a podľa mojej mienky aj protiústavne a protizákonne ustupovala mediálnemu teroru.

Po druhé, s ohľadom na povedané v prvom bode považujú žoldnieri propagandy za automatické, že súdy vždy rozhodujú v ich prospech. V prípade občana Daniela Bombica alias Dannyho Kollara nešlo ani len o vyhraný súdny spor, len o vydanie neodkladného opatrenia a reakcia bola taká intenzívna, akoby im bez anestézie rezali predkožky.

Ako sa asi cítili poškodení, ktorí sa na súdoch márne domáhali svojich práv, pretože média poškodzovali ich dobré meno? Ako sa cítili, keď sa im na základe súdnych rozhodnutí rehotali do ksichtu Tódová, Baba Vanga alias Vagovič a iné plytké mozgy? Ak by všetci na súdne rozhodnutia reagovali rovnako ako stádo starého Šimečku, nevyhnutne by sme sa ocitli v stave občianskej vojny.

Po tretie, ak žoldnieri propagandy, čo sa ešte stále tvária ako novinári, nepochopia, že nielen politici, ale aj oni musia akceptovať určité zásady obmedzenia vlastnej moci, nikdy si nevyslúžia rešpekt spoločnosti. Možno ich bude adorovať dav rozvášnených dúhových mestských mancík, ale celospoločenské uznanie si nezaslúžia dovtedy, kým nepochopia, že právo posledného slova nesmú používať ako zbraň. Médiá, ak chcú, môžu mať vždy posledné slovo. A žoldnieri Miškovho tlačového orgánu a pridružených satelitov, ako sú SME a Aktuality, to neustále zneužívajú na ventilovanie svojich nezvládnutých emócií.

Po štvrté, médium sa od bežného občana komentujúceho spoločenské dianie líši tým, že s ohľadom na svoju silu nesie oveľa väčšie bremeno zodpovednosti. Úlohou médií je predovšetkým sprostredkovať verejnosti overené fakty. Už menej komentovať a úplne najmenej posudzovať. To, čo robia žoldnieri propagandy, je doslova obrátenou pyramídou žurnalistických priorít. V prvom rade posudzujú a odsudzujú, čím chtiac-nechtiac odkrývajú najtemnejšie zákutia svojich duší. Druhou najobľúbenejšou disciplínou je tendenčné a manipulatívne komentovanie udalostí a osôb. Posudzovanie, odsudzovanie a komentovanie robia navyše veľmi selektívnym spôsobom. Najprv svet rozdelia na diablov a anjelov a tomu zodpovedajú aj ich inkvizičné posudky a rozsudky. A až na treťom mieste ich priorít je suché sprostredkovanie faktov. Kým nezmenia hierarchiu žurnalistických priorít, nemôžu očakávať, že verejnosť bude rešpektovať a vážiť si ich prácu.

Po piate, Slovensko potrebuje ako soľ oveľa viac súdnych rozhodnutí zohľadňujúcich zákonné práva osôb poškodených pogromami a lynčmi žoldnierov propagandy. Ochrana dobrého mena a povesti nie je popretím slobody slova. Sloboda slova totiž nie je len právo, ale aj obrovská zodpovednosť. A zodpovednosť je v močiaroch vyhynutého hlavného prúdu neznámym pojmom.

Zdroj: Facebook Ďateľ / InfoVojna