Chmelár o kultúrnych vojnách, ktoré nás odvádzajú od podstaty problémov našej spoločnosti, Kmecovi, Zalovi a Weissovi, ktorých Pellegrini používa ako užitočných idiotov na špinavú robotu, keď chce liberálov uistiť o vojenskej podpore Ukrajiny a o tom, prečo by mal Hlas a Smer zakopať vojnovú sekeru
Hlas má podľa môjho presvedčenia poslednú šancu. Buď sa spamätá, prestane útočiť na Smer a uvedomí si, že nepriateľ je niekde úplne inde alebo zaslepená túžba po premiérskom kresle za každú cenu privedie Petra Pellegriniho na smetisko dejín, píše vo svojom článku publicista, politický analytik a vysokoškolský pedagóg Eduard Chmelár..
NAMIESTO KULTÚRNYCH VOJEN POTREBUJEME KULTÚRNY MIER
Musím sa priznať, že nedávna slovná prestrelka medzi lídrami Smeru-SSD a Hlasu-SD, kto z nich dvoch je viac proti registrovaným partnerstvám, vo mne vyvolala veľké rozpaky. Pripomenula mi polemiku medzi Andrejom Hlinkom a Milanom Hodžom na stránkach slovenskej tlače, kde vodca ľudákov vyčítal liberálom, že sú antisemiti len vtedy, keď sa im to hodí, na čo mu líder agrárnikov zakontroval: „Nie, to nie je pravda, my sme boli vždy proti židom!“ Nuž, taká bola všeobecná nálada v dvadsiatych a tridsiatych rokoch minulého storočia, ktorá vyústila až do holokaustu...
Vyhovárať sa dnes na dobu je však nepatričné už len preto, že hovoríme o dvoch stranách, ktoré sami seba označujú za sociálnodemokratické. A základnou hodnotou a cnosťou sociálnej demokracie vždy bola rovnosť – politická, občianska i sociálna. Smer je v tejto agende čitateľný od začiatku – odmieta registrované partnerstvá. Ideológ (pre zmenu) Hlasu Boris Zala však tvrdí, že odmietanie registrovaných partnerstiev z ich strany je len volebnou taktikou. To mi príde absolútne zvrátené. O aký typ voliča vlastne majú záujem? Naženú k sebe pravicový elektorát, a potom sa čudujú, že nevedia zmeniť spoločnosť, ale spoločnosť mení ich?
Budem brutálne úprimný, aj keď som si vedomý toho, že väčšine sa nebude to, čo teraz poviem, páčiť. Mám plné zuby kultúrnych vojen, ktoré nás odvádzajú od podstaty problémov, ktorým čelíme. Na samotných registrovaných partnerstvách nevidím nič zlé. Neohrozujú dokonca ani ústavne zakotvený princíp jedinečnosti manželstva muža a ženy. Prospeli by nielen homosexuálnym párom, ale vyriešili by aj veľa starostí heterosexuálnych párov, ktoré z rôznych dôvodov nechcú dospieť na úroveň manželstva. Tí ľudia tu žijú, potrebujú si vyriešiť svoje každodenné problémy, tak im, dočerta, prestaňme komplikovať život svojimi predsudkami. V tom naozaj nevidím problém. Keď to prešlo aj v takých silno katolíckych štátoch ako je Poľsko, Španielsko či Brazília – tým skôr politický subjekt, ktorý sa chce označovať za ľavicový, by sa mal k týmto otázkam postaviť čelom.
Problém vidím skôr v tom, že tu neexistuje spoločenská dohoda, že vyriešením týchto vecí uzavrieme sociálny zmier. Napokon, vidieť to aj na tom, že v krajinách, v ktorých presadili registrované partnerstvá, pouličný cirkus dúhových pochodov neustal. Predstavitelia tejto komunity na včerajšom stretnutí s prezidentkou teda neboli úprimní, keď tvrdili, že oni chcú byť vlastne neviditeľní, aby nikto neriešil ich pohlavie... No, nesprávajú sa tak. Z celej LGBTI+ (prepáčte, úprimne sa priznám, že v tých postupne pridávaných písmenkách sa už strácam) agendy je dnes už otvorená ideológia. A tá nadobúda prostredníctvom rôznych foriem nátlaku až represie podobu, proti ktorej sa rázne vymedzujem. Nikdy nemôžeme dopustiť, aby za to, že niekto spochybňuje nejakých vyfabrikovaných 52 pohlaví, išiel na päť rokov do väzenia, ako to navrhuje Progresívne Slovensko. Ak budeme ustupovať v takýchto zvrátenostiach a budeme dokonca spochybňovať vedu (viď prípad inak zúrivého ateistu a slávneho biológa Richarda Dawkinsa, ktorý bol kariérne postihnutý za to, že ako vedec odmietol označiť transsexuála na základe chromozómov za ženu), zavedú nám tu extrémni centristi teror.
Potrebujeme sa všetci upokojiť a obnoviť v našich životoch to, po čom kedysi tak vášnivo volali práve liberáli, no čo fanaticky zavrhli po tom, čo získali mediálnu moc – toleranciu. Tzv. progresívne sily tu vytvorili atmosféru, že práva lesieb, gayov, bisexuálov, transsexuálov, zoofilov, pedofilov a iných nebinárnych osôb, ktorých vraj zraňuje, keď im nehovoríme správnym zámenom (o ktorom nemusím ani tušiť, keďže som dotyčnú osobu mohol poznať dvadsať rokov napríklad ako Kuba), sú najdôležitejšou agendou súčasnosti. A ja tvrdím, že máme právo vykričať do sveta, že to tak nie je. Ako som už veľakrát zdôraznil, nemám problém s registrovanými partnerstvami. Nikdy som však nebol na žiadnom dúhovom pochode, nikdy som nepociťoval potrebu natierať sa dúhovými farbami alebo nosiť dúhovú parochňu ako na karnevale a už vôbec nie nahradiť slovenskú zástavu na štátnych budovách dúhovou. A pokiaľ mi je známe, aj na dúhových pochodoch sa zúčastňujú skôr podporovatelia LGBTI+ komunity, kým väčšina homosexuálne orientovaných ľudí zostáva doma z jedného prostého dôvodu – nemajú radi exhibicionizmus a mnohí z nich sú dokonca presvedčení, že takáto forma ich pochopeniu v spoločnosti skôr škodí.
Som presvedčený o tom, že väčšina ľudí na Slovensku nemá problém s odstránením diskriminácie homosexuálov. To, čo im prekáža a čo vyvoláva čoraz väčší odpor, je zjavné uprednostňovanie ich požiadaviek pred problémami väčšiny ľudí, ktorým napokon čelia aj oni sami. Aj oni totiž musia platiť účty za elektrinu, aj oni čelia zvyšujúcim sa cenám potravín, aj oni majú problém zohnať si bývanie, aj oni nemôžu dostať bežné lieky, aj oni za posledné roky schudobneli. Nedávna tragédia v Telgárte, pri ktorej zahynul jeden človek a 70 ďalších prišlo o strechu nad hlavou, nám pripomenula, že problém sociálne vylúčených skupín sa nijako nezmenšil, naopak, narastá, len nikto ho nerieši. Hoci nám narastá počet chudobných, nikto nezvoláva exhibicionistické pochody, prezidentka o tom nepíše niekoľko statusov denne a médiá sa o to takmer nezaujímajú. Preto je úplne pochopiteľné, že narastá hnev a frustrácia tých, ktorí každý deň počujú iba to, že najväčšou tragédiou tohto štátu je, že rodina odmieta prijať rodovú identitu ich dospelého dieťaťa, ktoré z toho utrpelo traumu. A počuli ste už o extrémne narastajúcom počte samovrážd ľudí na okraji sociálnej priepasti či o množstve smrteľných pracovných úrazov? O tých stovkách a stovkách obetí, od ktorých vy, hyeny, odvraciate zrak, lebo ste ich odsúdili cynickým výrokom, že „trh to vyrieši“?
Nie náhodou sa v ľavicových kruhoch hovorí o progresívnej citlivosti na LGBTI+ agendu taký vtip, že liberáli majú radi rôznorodosť vykorisťovania. A nie náhodou už aj bývalý poslanec a spojenec PS Miroslav Beblavý napomenul progresívcov, že je úplne v poriadku, ak obhajujú práva gayov a lesieb – problém je, keď to vyzerá, že ich nič iné nezaujíma. Takže nie, nemýľte sa: centrom agendy ľavice (ani tej modernej) nie sú homosexuáli. To len sociálna demokracia zlyhala pri obrane sociálneho štátu a teraz si frustráciu z tohto zlyhania lieči tým, že dezertovala zo svojej pôvodnej agendy k liberalizmu alebo ku konzervativizmu. Ale toto nie je riešenie.
S kultúrnymi vojnami u nás začal Svetozár Hurban - Vajanský. Jeho extrémna neznášanlivosť rozštiepila a fakticky zničila jednotu slovenskej spoločnosti. Odmietal evolúciu i technologický pokrok, svojich protivníkov urážal bez servítky, o profesorovi Masarykovi hovoril ako o zradcovi, prázdnej hlave, hlupákovi, správal sa ako grobian, takže od neho začala bočiť väčšina národovcov. Na jeho antisemitské názory sa odvolával Tisov režim pri arizácii židovských podnikov. Pred manželkou spisovateľa Tajovského, Hanou Gregorovou, si dokonca odpľul s výkrikom „Fuj, baba, femina!“, a to iba preto, lebo bola prvou Slovenkou, ktorá si obliekla nohavice, háčkovanie považovala za stratu času a písala články o potrebe vzdelávať ženy – čo považoval Vajanský za nemravné a o emancipácii druhého pohlavia sa dokonca vyjadril, že je proti prírode. Tam sa to všetko začalo. Keď Ľudmila Podjavorinská poslala koncom októbra 1918 list mužom, ktorí stáli pri zrode Martinskej deklarácie, aby dali ženám politické a občianske práva, aby sa mohli stať členkami Slovenskej národnej rady a byť pri zakladaní česko-slovenského štátu, títo slovutní páni takúto samozrejmosť svorne odmietli. Dula, Medvecký, Hodža, Hlinka, Juriga, Lehocký, Zoch, Stodola – všetci. A tak naše osvietené ženy – Podjavorinská, Gregorová, Vansová a ďalšie museli ostať vonku pred Tatrabankou, horšie ako v nejakej moslimskej krajine. A odvtedy tu stále bojujeme s ľudskou hlúposťou a predpotopnosťou.
Na druhej strane by práve sociálni demokrati mali byť tí, ktorí upokojujú spoločnosť, tlmia vášne a zbytočne neprilievajú olej do ohňa. Zábery na štekajúce extravagantne oblečené osoby na reťaziach môžu byť iste odpudzujúce, ale treba si uvedomiť, že toto rozhodne nie je reprezentačná vzorka homosexuálov, rovnako ako masový vrah Breivik nezosobňuje kresťanov, opitý Slota nepredstavuje národne cítiacich ľudí a násilník Kollár nestelesňuje konzervatívnych mužov. Takéto zámerne skreslené obrazy tejto menšiny neriešia problém, ale iba zvyšujú napätie v spoločnosti. Napokon, už niekoľkokrát som varoval sociálnu demokraciu, že ak pytliači v revíroch krajnej pravice, nič na tom nezíska. Naopak, oslabuje ju to. Volič si totiž vždy radšej vyberie originál. Tak, ako sa ukázalo, že vyostrená rétorika proti migrantom nepomohla Smeru, ale priviedla do parlamentu kotlebovcov, tak sa môže už skoro ukázať, že z tohto honu na homosexuálov nebude ťažiť ani Smer, ani Hlas, ale Republika. Je najvyšší čas zatiahnuť ručnú brzdu a vrátiť sa k agende, v ktorej je najmä Robert Fico dobrý a uveriteľný: v dôraze na riešenie sociálnych problémov a v nekompromisnej podpore mierovej politiky. Všetko ostatné je politický folklór.
PREČO BY SMER A HLAS MALI ZAKOPAŤ VOJNOVÚ SEKERU
Na oslavách zvrchovanosti v Starej Bystrici (v čase, keď začali vychádzať prvé prieskumy, že Progresívne Slovensko preskočilo Hlas-SD a odsunulo ho na tretiu priečku, kde mu už dýcha na krk dokonca Republika) mi Robert Fico pri jednej z debát povedal: „Uvidíš, že teraz začnú útočiť ako besní.“ Netrvalo to ani tri dni, keď Boris Zala poskytol rozhovor Denníku N, v ktorom sa nevyberavým spôsobom pustil do svojich niekdajších straníckych kolegov. Okrem iného v ňom uviedol, že Peter Pellegrini urobí všetko pre to, aby nemusel ísť do vlády so Smerom a že Smer už mali dávno vylúčiť zo Strany európskych socialistov (hoci to bol práve Robert Fico, ktorý na písomnú prosbu Petra Pellegriniho podporil Hlas-SD pri uchádzaní sa o pridružené členstvo v PES). Nebol to jediný útok. Bývalý veľvyslanec v Prahe a v Budapešti Peter Weiss v rozhovore pre jeden internetový portál uviedol, že pre Hlas by bola vláda so Smerom prihlásením sa ku korupčnej minulosti. A ešte predtým obvinil v Pravde Smer, že svojím odporom voči vyzbrojovaniu Ukrajiny „opustil definíciu nášho národnoštátneho záujmu“ a dostal sa do politickej izolácie...
Na tieto útoky zareagoval Smer-SSD vyhlásením, v ktorom upozornil, že Zalove slová potvrdzujú, že „Pellegrini dáva prednosť liberálnemu zlepencu pred stabilnou vládou“. Peter Pellegrini to označil za podpásový útok Smeru, hoax a osobný názor Borisa Zalu... No. Viete, čo je zaujímavé? Vždy, keď sa niekto z Hlasu preriekne – či už je to Peter Kmec, Boris Zala alebo Peter Weiss – ich líder to označí za ich súkromné názory. Pritom vieme, že je to lož. Ani jeden z nich by si to nedovolil tvrdiť, keby nevedel, že je to aj názor Petra Pellegriniho, ktorý ich používa ako užitočných idiotov na špinavú robotu. Keď je potrebné uistiť domácich liberálnych alebo zahraničných partnerov, že Hlas neprestane vojensky podporovať Ukrajinu a že nepôjde do vlády so Smerom, urobí to niekto z nich. A keď je potrebné zahmlievať veci pre našich občanov, na to majú Petra Pellegriniho. Je to veľmi zákerná hra so slovenským voličom a každý by ju mal prehliadnuť.
Problém nie je v samotnej kritike, ktorá je úplne legitímna. Problém je v tom, ak je falošná, účelová a zavádzajúca. Líder Hlasu-SD napríklad na odpoveď Smeru-SSD zareagoval bolestínskym statusom, že Smer celé mesiace iba útočí na Hlas, lebo nemá voličom čo ponúknuť. Ale veď je to donebavolajúca lož a pokrytecká póza. Dá sa ľahko vyhľadať, že Smer iba reaguje na stupňujúce sa útoky Hlasu, ktoré v prípade Petra Pellegriniho hraničia s posadnutosťou. A keď práve on vyčíta Smeru, že nemá čo ponúknuť, tak je to na smiech, lebo tak obsahovo prázdnu kampaň, akú predvádza Hlas, som ešte nevidel. Buď na drzovku vykráda všetky nápady Smeru a správa sa ako jeho ozvena alebo sa namiesto riešenia konkrétnych tém prezentuje marketingovými fotečkami s detičkami a takmer hollywoodskou produkciou nacvičovania „prirodzenej“ chôdze na prechádzke so psom, z ktorej sa už všetci smejú.
Podstata kritiky Zalu a Weissa je úplne mimo. Obaja sa štylizujú do pózy strážcov čistoty sociálnej demokracie, ktorá je skrz naskrz falošná. Smer sa totiž nezmenil, ako sa pokúšajú zdôvodniť svoj prechod do Hlasu. Smer je taký istý, aký bol pred desiatimi alebo pätnástimi rokmi, keď z toho obaja ryžovali. Vtedy Zala nepožadoval jeho liberalizáciu, naopak, bol jedným z najtvrdších obhajcov jeho nacionalistického charakteru. Smer sa neodklonil od sociálnej demokracie, ako tvrdí Zala, pretože ňou nikdy nebol. Ale v sociálnej oblasti je rozhodne ľavicovejší a nekompromisnejší ako vajatajúci Hlas. Je preto smiešne, ak Zala i Weiss svorne tvrdia, že Hlas je na ceste k sociálnej demokracii. V čom a s kým? So Žigom, Rašim a Kmecom? S ľuďmi, ktorí ani nevedia, čo to je? Úplne vážne? Ako sa dá budovať sociálna demokracia bez sociálnych demokratov? Navyše, ak vieme, že v občianskej rovine Hlas odmieta témy typické pre sociálnu demokraciu rovnako ako Smer, ktorý je ľavicovejší aspoň v ekonomickej rovine?
Nie, nedajte sa pomýliť. Rozdiel medzi Smerom a Hlasom nie je v ideologickej rovine, nie je v princípoch sociálnej demokracie. Ten zásadný rozdiel je v tom, že Hlas je za zvyšovanie zbrojenia, pokračovanie vojny na Ukrajine, rozširovanie NATO a podporu bruselskej politiky. A to nie je znak modernej ľavice, to je znak mocenskej podriadenosti. Práve tak je trápne, keď Zalovi nevadí financovanie Hlasu a Weiss vykrikuje, že Smer je korupčný. Akoby nevedeli, kto stojí za Pellegrinim, akoby nechápali, že takmer všetko, čo mi v tomto zmysle vadilo na Smere, prešlo do Hlasu. Takže nie, ani ideologické deficity, ani finančné pozadie nie je to, čo by si mohli obe strany vyčítať. Problém je iba a len v tom, že Hlas prešiel na druhú stranu a chce vládnuť s liberálmi a militaristami.
Keď Robert Fico veľmi jemne pripomenul Petrovi Weissovi, že za veľvyslanca ho presadil on a ten, kto sa postavil proti, bol Peter Pellegrini, neočakával za to vďačnosť, ale iba korektnosť. Pretože Weissova kritika až príliš často prechádza do bezbrehého osočovania. Aj ja som kritizoval Smer a možno aj tvrdšie ako Weiss. Ale nikdy som sa neodchýlil od faktov. Musím povedať, že to, čo vystrája v poslednom čase Peter Weiss, je pre mňa obrovské sklamanie, predovšetkým ľudské. Aj ja som ho (podotýkam, vecným spôsobom) upozornil na sociálnej sieti na to, že ten, kto mu v minulosti držal chrbát, nebol Peter Pellegrini, ale Robert Fico. Jeho nepríčetná reakcia na facebooku prekonala všetko, čo som doteraz v politike videl. Začal mi po tridsiatich rokoch vykať, urážať ma, vykrikoval, že Putinovi robím ombudsmana a podobné hlúposti, ktoré by ste očakávali od nejakého internetového hulváta, nie od bývalého vrcholového politika. Je mi to ľúto, ale keď takto reaguje tridsaťročný chlapec, je to otázka veku. Ak takto reaguje zrelý sedemdesiatnik, je to otázka charakteru. Tým skôr, že Weiss hneď na druhý deň napísal elaborát, v ktorom čaputovsky falošne fňukal, ako na neho útočia a aby sme k sebe boli slušní... Čo tak začať od seba, Peter?
Weissa to však nezastavilo a naďalej pokračuje v osočovaní a osobných útokoch a primitívnych narážkach takého suterénneho charakteru, že je pod moju úroveň, aby som na ne reagoval. Vyjasním však raz a navždy jednu vec. Peter Weiss ma kade chodí, tade ohovára, že v týchto voľbách podporujem Smer-SSD, lebo sa mám stať jeho kandidátom na prezidenta SR. Mimochodom, s tou istou otázkou sa na mňa nedávno obrátil redaktor denníka Štandard, či môžem potvrdiť, že budem kandidátom Smeru-SSD na prezidenta. Môžem jednoznačne vyvrátiť, že by bol za tým tento zámer a vyhlásiť, že nikto, zvýrazňujem nikto zo Smeru so mnou o tejto otázke ani len nehovoril. Už niekoľkokrát som zdôraznil, že v týchto voľbách musia ísť osobné ambície bokom a je potrebné postaviť spoločného kandidáta opozície, ktorý má šancu poraziť kandidáta globalistických neoliberálnych kruhov. To nie je otázka toho, či si na to niekto trúfa, či chce mať niekto dobrý pocit zo „svojho“ kandidáta, ale zodpovednej stratégie v širšom verejnom záujme. Stať sa prezidentom by rozhodne nemal byť nápad, ktorý sa zrodí jedného večera v obývačke.
Peter Weiss to však zatiaľ dáva na Harabina a správa sa, akoby v honbe za vlastnou kandidatúrou nechcel vyhrať, ale rozbiť tábor ľavicových voličov a znemožniť tak postavenie silného súpera Ivanovi Korčokovi. Na takého skúseného politika je to až zvláštne nemotorná stratégia. Nebudem konšpirovať ako podaktorí, či to má nejakú súvislosť s tým, že asistentom Borisa Zalu bol kedysi Michal Šimečka, že Peter Weiss si zvolil za krstného otca svojej knihy Pavla Demeša a že obaja majú bližšie k liberálom ako k autentickej ľavici. Pre mňa osobne je však to, čo robí, veľké sklamanie, lebo Peter Weiss má za sebou úctyhodný politický príbeh. Jeho vrcholom však nie je „presadzovanie členstva v NATO“, ako si teraz namýšľa, ale úloha, ktorú zohral ako vtedajší predseda SDĽ a prvý podpredseda Slovenskej národnej rady v zápase nielen o samostatnosť, ale aj charakter nezávislej Slovenskej republiky v roku 1992. Za toto si ho budem vážiť nielen ako historik, ale aj občan tohto štátu. To ostatné je už jeho vlastná ľudská malosť a ja v týchto škriepkach nebudem pokračovať.
Poviem len, že celý život z duše neznášam pokrytcov a oportunistov. Až neskôr som si uvedomil, prečo sme v rozhodujúcich chvíľach – krátko pred rokom 1989 i krátko pred vstupom do NATO – stáli na opačných koncoch pomyselnej barikády. Pretože oportunisti sa vyznačujú tým, že za každých okolností stoja na strane moci, že sa celý život usilujú predovšetkým byť prijateľní pre vládnuci režim. Kým ľudia ako Peter Weiss alebo Marián Leško karhali za bývalého režimu oponentov Varšavskej zmluvy, ja som sa v Literárnom týždenníku pýtal, kedy odídu sovietske vojská z Česko-Slovenska a takmer som za to nezmaturoval, a napríklad Ján Čarnogurský položil kytičku k miestu, kde okupanti zastrelili chlapca a uväznili ho za to. A keď sme o 23 rokov neskôr s Jánom Čarnogurským a Romanom Kaliským, statočnými odporcami normalizačného režimu, v duchu tých najautentickejších demokratickejších tradícií požadovali referendum o vstupe do NATO, postavili sa nám na odpor zasa ľudia ako Peter Weiss či Marián Leško, aby nás poosočovali v médiách navlas rovnakým spôsobom, akým to urobili kedysi normalizátori. Napokon, nie je náhoda ani to, že Peter Weiss odmietol podpísať nielen petíciu proti vojenskej dohode s USA, ktorá po troch desaťročiach opäť umožnila prítomnosť cudzích vojsk na území Slovenska, ale aj výzvu bývalých politikov požadujúcu posúdenie tejto zmluvy ústavným súdom. Viete, toto je dôležité. Nejde tu o nejaký návrat k sociálnej demokracii, ktorá (len tak mimochodom) pri obrane sociálneho štátu zlyhala a pred neoliberálnym tlakom kapitulovala rovnako ako kedysi komunisti. Ide znova o to, či dnes stojíte na tej správnej strane.
Keď Peter Pellegrini tára o tom, že jeho cieľom je silný štát (znova pripomeniem, že takú slabú a bezobsažnú kampaň som ešte nevidel), mal by dostať priamu otázku, s kým ho chce budovať. S neoliberálnou SaSkou a podnikateľským Progresívnym Slovenskom, podľa ktorého majú seniori príliš vysoké dôchodky? Lebo ak nechce ísť so Smerom, iná možnosť nie je. Je pre neho lojalita k pokynom z Bruselu a požiadavkám kyjevského režimu dôležitejšia ako rozvoj Slovenskej republiky? Lebo takto stojí otázka. Keď sa dnes Peter Weiss (opäť vo vzácnej zhode s liberálnymi médiami) naváža do Smeru, že má blízko k Viktorovi Orbánovi, ktorý cez víkend opäť oživil revizionistické nálady, je to veľmi demagogická kritika. Nielen preto, lebo Robert Fico bol prvý zo slovenských politikov, ktorý aj tentoraz rázne odmietol slová maďarského premiéra o Slovensku ako „odtrhnutom území“. Ale najmä preto, lebo musí vedieť, že Orbán je pre mnohých politikov inšpiratívny nie pre svoj veľkomaďarský šovinizmus, ale pre odvážne presadzovanie národných záujmov na medzinárodnej scéne. Napríklad, keby sme nemali hlúpe štátne vedenie, naše energetické záujmy by sme ľahšie presadili v regionálnej spolupráci s Maďarskom ako spoliehaním sa na Nemecko či USA. Len hlupák si totiž môže myslieť, že antimaďarské výpady Káčera, Korčoka či Čaputovej sú vedené nejakými vlasteneckými pohnútkami – dostali iba zelenú z Bruselu, aby potrestali neposlušnú Budapešť, ktorá je v nemilosti európskych štruktúr z úplne iných dôvodov.
A tak má Hlas podľa môjho presvedčenia poslednú šancu. Buď sa spamätá, prestane útočiť na Smer a uvedomí si, že nepriateľ je niekde úplne inde alebo zaslepená túžba po premiérskom kresle za každú cenu privedie Petra Pellegriniho na smetisko dejín. Nielen preto, lebo Robert Fico mu túto túžbu dokáže veľkoryso naplniť oveľa stabilnejšie a dlhodobejšie. Ale predovšetkým preto, že keď Pellegrini uspokojí liberálne politické a mediálne kruhy, stane sa pre ne zbytočnou záťažou. Je prirodzené a dokonca žiadúce, aby medzi Smerom a Hlasom prebiehala férová súťaž o podobu ľavicovej politiky. Problémom je, že ten súčasný zápas nemá vecný obsah, že je to len osobný boj dvoch mužov, ktorí sa nemôžu vystáť a ktorí by si mali dať radšej po papuli ako traumatizovať svojím sporom celú ľavicovú scénu. Hlas okrem podpásových útokov a preberania tém neukázal nič, čo by urobil lepšie. To ho do budúcnosti ohrozuje viac ako dominancia Smeru, lebo okrem prázdnych marketingových rečí nemá nijakú identitu. Na tom by mal viac popracovať. A tak moja nevyžiadaná rada znie: zakopte vojnovú sekeru a sústreďte sa nie na konkurenta pri získavaní hlasov, ale na skutočného súpera v boji o charakter štátu. Berte si príklad z pravicových strán. Smer a Hlas by mali byť spojenci, nie rivali. Aspoň dnes, keď ide o bytie či nebytie Slovenskej republiky. A pošlite nabudeného Zalu a Weissa na dva mesiace na dovolenku. V opačnom prípade bude dôvera v to, čo predstavuje Hlas-SD, naďalej klesať.
Krátka reakcia Petra Weissa na Chmelárov článok:
Zdroj: Facebook Eduard Chmelár (1), (2) / YouTube / InfoVojna