Chmelár o Zelenského „desaťbodovom pláne nastoliť spravodlivý mier“, ktorý Čaputová prisľúbila v mene celého Slovenska podporiť: „Nie je to mierový plán, ale bezzubá výzva na kapituláciu odsúdená na neúspech“

Tak som si ten slávny „mierový plán“, o ktorom sa v slovenských médiách toľko hovorí, ale nikto ho neuverejnil, prečítal za vás. A poviem vám, že čakal som všeličo, ale taký paškvil som už dávno nečítal, píše vo svojom článku publicista, politický analytik a vysokoškolský pedagóg Eduard Chmelár..

Zuzana Čaputová sa na sociálnej sieti pochválila, že Volodymyr Zelenskyj jej dnes zablahoželal „k 30. výročiu vzniku Slovenska“. No, ja pevne verím, že to takto nepovedal a že len naša prezidentka, ktorá už neraz preukázala, že vie o svojej vlasti žalostne málo, sa pomýlila.

V opačnom prípade jej treba vysvetliť, že pred 30 rokmi nevzniklo Slovensko, ale nezávislá Slovenská republika, že svet sa nezrodil s ňou a Slovensko je oveľa staršie, ako siaha jej historická pamäť. Ak má záujem, o formovaní slovenskej identity sa môže najviac dozvedieť z mojej knihy Rekonštrukcia slovenských dejín, ktorá bola mimoriadne úspešná nielen medzi čitateľmi, ale vysoko ju vyzdvihol aj vedúci Katedry slovenských dejín FF UK profesor Martin Homza, profesor Peter Juza a ďalší odborníci. Napokon sa veľmi páčila aj bývalým prezidentom Ivanovi Gašparovičovi a Rudolfovi Schusterovi, ktorí jej ju iste odporučia. Ešte stále sa dá zohnať jej druhé, rozšírené vydanie, ale ak bude mať záujem, rád jej jeden výtlačok pošlem s osobným venovaním, lebo hlava štátu by mala Slovensko reprezentovať aj tak, že bude aspoň tušiť, odkiaľ sme prišli a kam smerujeme. No a čo sa týka samotného ukrajinského prezidenta, sme vysoko poctení, že nás východný sused, „najlepší priateľ“ (ako zvykne hovoriť jedna naša citlivo vnímajúca pani) nám zablahoželal k významnému štátnemu sviatku až po dvoch týždňoch, keď už dorazili gratulácie aj z Austrálie a Papuy-Novej Guiney. Maličkosť, veď dnes je šťastný deň, piatok trinásteho, lepšie si to vychutnáme.

No ale teraz už vážne. Oveľa dôležitejší ako popletená prezidentka, je dokument, na ktorý reagovala. Prezidentka sa pochválila, že Volodymyr Zelenskyj jej predstavil svoj „desaťbodový plán, ktorý má nastoliť spravodlivý mier“ a že Slovensko ho podporí. Tak som si ten slávny „mierový plán“, o ktorom sa v slovenských médiách toľko hovorí, ale nikto ho neuverejnil, prečítal za vás. A poviem vám, že čakal som všeličo, ale taký paškvil som už dávno nečítal. V prvom rade, takto mierový plán nevyzerá. Každý plán na zastavenie bojov predpokladá mierovú dohodu. To, čo spísali v Kyjeve (teda, aspoň dúfajme, že tam, a nie vo Washingtone, keďže Joe Biden na Zelenského návrh reagoval, že má presne takú istú víziu ako on) však nie je návrh dohody, ale ultimátum, ktoré vyznieva, akoby už ukrajinská armáda stála pred Moskvou a diktovala si podmienky. Lenže, napriek ohlušujúcej mediálnej propagande, v takomto postavení Ukrajina nie je. Zvlášť „humorne“ vyznievajú body, v ktorých ukrajinská strana požaduje obmedzenie cien ruských energetických zdrojov, garanciu potravinovej bezpečnosti a postavenie ruských predstaviteľov pred súd. A na tento „mierový plán“ chcú nalákať súhlas Moskvy? Z koho si robia žarty? Na tomto mieste si niečo vyjasnime.

To, čo predkladá Kyjev, nie je mierový plán, ale podmienky kapitulácie. Je to napísané presne tak, aby to Moskva odmietla. Ak ste vo vojne a chcete dosiahnuť mier, musíte v prvom rade navrhnúť rokovanie, nie ultimatívne požiadavky. Ak sa rokovanie podmieňuje požiadavkami voči druhej strane, zvyčajne sa takýto návrh nepovažuje za úprimný a stroskotá skôr, ako sa rokovania začnú. Snaha Ukrajiny obnoviť územnú celistvosť a dosiahnuť prepustenie väzňov je úplne legitímna a prirodzená. Ako základ mierového rokovania však poslúži iba v prípade, ak má druhej strane čo ponúknuť. Minimálne od summitu NATO v Bukurešti v roku 2008 sú požiadavky Ruska jasné: bezpečnostné záruky spočívajúce v garancii, že sa Ukrajina nestane členom Severoatlantickej aliancie.

Súčasný riaditeľ CIA a vtedajší veľvyslanec USA v Moskve William Burns vie od najvyšších predstaviteľov Ruska minimálne pätnásť rokov, že toto je pre Moskvu červená čiara a najvyšší stupeň ohrozenia. Napriek tomu Spojené štáty s pozvánkou Kyjeva do NATO vytrvalo provokovali, vyzbrojovali Ukrajincov a tlačili sa k ukrajinským hraniciam – toľko k propagandistickej téze, že táto vojna vraj nebola „ničím vyprovokovaná“.

Zelenskyj svoj „mierový plán“ najprv nepredložil ruskej strane, ale Spojeným štátom, chce usporiadať vo februári „mierový summit“, na ktorý pozval západných spojencov, snaží sa tam zlákať niektoré štáty skupiny G20, ale nerokuje seriózne s Moskvou. Za týchto okolností sa niet čomu čudovať, že hovorca Kremľa Dmitrij Peskov na adresu týchto aktivít lakonicky poznamenal, že „zatiaľ žiadny mierový plán nie je“. Zdá sa teda, že z toho nebude nič iné, len ďalší propagandistický hurhaj, ktorý Ukrajina využije na to, aby vyžmýkala zo spojencov ďalšie miliardy. Toto celé nemôžu myslieť vážne. No aj západní spojenci si musia ujasniť, čo vlastne chcú dosiahnuť. Áno, Rusko je agresor. Áno, Rusko napadlo suverénny štát. Áno, Rusko pácha vojnové zločiny. To všetko je neodpustiteľné. Ale tento konflikt je už dávno neúnosný, náklady sú také gigantické, že prakticky každý mesiac musíme dotovať štátny rozpočet Ukrajiny, inak by sa ten štát dávno zrútil, a ak niečo neurobíme, hrozí, že prerastie do niečoho oveľa horšieho, než bola druhá svetová vojna.

Z tohto hľadiska si treba uvedomiť, že skutočné mierové plány, ako bol ten Kissingerov alebo plán mexického prezidenta Lópeza Obradora neboli „proruské“. Oni v podstate hovoria: zastavte vojnu skôr, kým sa Ukrajina nedostane do stavu, v ktorom sa už nebude dať nič robiť. Preto si aj Európa, ktorá v tomto konflikte stále nehrá vlastnú hru, musí ujasniť: je cieľom zničiť Rusko alebo zastaviť vojnu? Chceme pokračovať v krviprelievaní, napriek státisícovým obetiam a totálnej devastácii ukrajinskej infraštruktúry - alebo chceme smerovať k prímeriu a začať vyjednávať o mieri? Nech to politici jasne povedia a nech formulujú vlastné predstavy, ako to dosiahnuť.

Toto, čo tu trúsi Zuzana Čaputová a jej podobní, sú prázdne, neúčinné a zbytočné frázy. Ak chceme mier, nemôžeme predsa pasívne čakať na to, čo si zmyslí kyjevský režim, ktorý zjavne nie je schopný racionálne uvažovať.

Ukrajinský minister zahraničných vecí Dmytro Kuleba v pondelok vyhlásil na adresu západných spojencov, že „nikto neurobil pre Ukrajinu dosť“. Takáto extrémna nevďačnosť nemá v svetových dejinách obdoby. Správne by malo byť – nikto nikdy nedal žiadnemu bojujúcemu štátu toľko finančných a materiálnych prostriedkov, koľko dostala Ukrajina – ale čo s tým, keď tamojší režim má pocit, že by sme ho mali všetci živiť? V tejto situácii sa žiada od svetových politikov aktívnejší diplomatický prístup. Žiadal som to od nich nielen celý uplynulý rok, ale už v prezidentskej kampani pred štyrmi rokmi som opakovane navrhoval, že keby som sa stal hlavou štátu, využil by som komparatívne výhody Slovenska, ktoré má (presnejšie: vtedy malo) dobré vzťahy s oboma stranami konfliktu a sprostredkoval by som mierové rokovania – viď bod 4 môjho Záväzku pre Slovensko: https://www.facebook.com/ChmelarEduard/photos/a.328767897155109/2264877090210837/

Bol som jediný kandidát, ktorý to ponúkol. Mrzí ma, že máme prezidentku, ktorá nie je ani schopná, ani ochotná byť „poslom mieru v srdci Európy“ (ako nás k tomu vyzval pápež František). Teší ma však, že v susednej Českej republike sú až dvaja kandidáti, ktorí niečo podobné navrhujú.

Okrem Jaroslava Baštu je to aj Andrej Babiš, ktorý po dlhšom váhaní v diskusnej relácii dňa 12. januára 2023 v TV Nova konečne jasnou rečou pomenoval, čo by robil v tejto oblasti: „Inicioval bych mír na Ukrajině. Budu se chovat jako svrchovaný prezident svrchované země. Budu jednat s velkými jako rovný s rovným. Inicioval bych jednání o míru, mluvil bych s prezidentem Macronem, německým, rumunským, bulharským, tureckým prezidentem. Všechny je znám. Šel bych za panem prezidentem Zelenským, se kterým jsem jednal třikrát jako premiér. Svolal bych V4, zeptal bych se na jejich názor. Konkrétní akce, ne signály. Mohli bychom uspořádat mírový summit na Pražském hradě.“

Veľké slová. A prišli v pravý čas. Nie som si istý, či sa dá Babišovi veriť, ale mal odvahu navrhnúť jedinú správnu vec, ktorú môžu naše krajiny urobiť. Na rozdiel od väčšiny jeho protikandidátov a na rozdiel od slovenskej prezidentky, ktorá napriek tomu, že susedíme s Ukrajinou, je v tejto záležitosti neobyčajne pasívna a požaduje len zvyšovanie zbrojenia. Mier si však vyžaduje aktívny prístup. Ak Ukrajina a Rusko nie sú schopní sa dohodnúť ani len na stretnutí, mali by sme im k tomu pomôcť. To je oveľa viac ako prikyvovať na každé agresívne ultimátum, ktoré sa ozve z Kyjeva.

Zdroj: Facebook Eduard Chmelár / InfoVojna