Chmelár: Slovensko potrebuje novú štátnu doktrínu postavenú na 4 pilieroch: Mierový štát, ochrana malých národov, vzdelanie & kultúra ako základ národnej prosperity, bratstvo a svornosť. O akej suverenite a slobode tliachajú Čaputová, Heger alebo Káčer? Spomínate si na situáciu, kedy by slovenská prezidentka, premiér či minister zahraničných vecí dokázali odporovať americkému prezidentovi, generálnemu tajomníkovi NATO či nemeckému kancelárovi?

Podľa publicistu a politického analytika Eduarda Chmelára je až komické, ako nás vo svojich prejavoch všetci od Zuzany Čaputovej až po šéfa diplomacie Rastislava Káčera presviedčali, že sme „suverénnym a rešpektovaným štátom“ a že „samostatnosť pri rozhodovaní o smerovaní krajiny je naša výsada“. Pripomenul tiež, že hlava nášho štátu volá po obmedzení slobody, trúbi na boj proti „dezinformačnej scéne“ a pod svojím novoročným prejavom na sociálnej sieti obmedzila, kto môže komentovať jej príspevok. .

SLOVENSKO POTREBUJE NOVÚ ŠTÁTNU DOKTRÍNU

„Milí spoluobčania, tridsať rokov ste v tento deň počuli z úst mojich predchodcov v rôznych obmenách to isté: ako naša krajina prekvitá, ako sme všetci šťastní, ako veríme svojej vláde a aké krásne perspektívy sa pred nami otvárajú. Predpokladám, že ste ma nenavrhli do tohto úradu preto, aby som vám aj ja klamal. Naša krajina neprekvitá. Veľký tvorivý a duchovný potenciál nášho národa nie je zmysluplne využitý. Celé odvetvia priemyslu vyrábajú veci, o ktoré nie je záujem, zatiaľ čo toho, čo potrebujeme, sa nám nedostáva. Štát, ktorý sa nazýva štátom demokratickým, ponižuje a vykorisťuje. Naše zastarané hospodárstvo plytvá energiou, ktorej máme málo. Krajina, ktorá mohla byť kedysi hrdá na vzdelanosť svojho ľudu, vydáva na vzdelanie žalostne málo. Pokazili sme si pôdu, rieky i lesy, ktoré nám naši predkovia odkázali. Dospelí ľudia u nás umierajú skôr, než vo väčšine európskych krajín... Ale to všetko nie je ešte stále to hlavné. Najhoršie je, že žijeme v skazenom mravnom prostredí. Morálne sme ochoreli, pretože sme si zvykli niečo iné hovoriť a niečo iné si myslieť. Naučili sme sa v nič neveriť, nevšímať si jeden druhého, starať sa len o seba. Pojmy ako láska, priateľstvo, súcit, pokora či odpustenie stratili svoju hĺbku a rozmer a pre mnohých z nás znamenajú len akési psychologické zvláštnosti, alebo sa javia ako zatúlané pozdravy z dávnych čias, trochu smiešne v ére počítačov a kozmických rakiet. Len máloktorí z nás dokázali nahlas zvolať, že mocní by nemali byť všemocní...“

Nie, tieto slová neboli vyslovené na začiatku roka 2023. Mnohí ste v nich určite spoznali parafrázovaný úryvok z novoročného príhovoru Václava Havla z roku 1990 – najlepšieho a jediného zmysluplného prejavu tohto druhu. Na tomto mieste nemienim podrobnejšie analyzovať prejav Zuzany Čaputovej, lebo nestojí za reč. Obmedzím sa na konštatovanie publicistu Juraja Hrabka, ktorý poznamenal, že to bol skôr prejav bývalej podpredsedníčky Progresívneho Slovenska, ako hlavy štátu. Jediné, na čo môže slúžiť, je odstrašenie či skôr prirovnanie k epochálnemu prejavu Václava Havla. Je až mrazivé, ako je jeho príhovor po 33 rokoch aktuálny, možno aktuálnejší než kedykoľvek predtým – a aký ničotný a formálny je ten súčasný, ponášajúci sa skôr na normalizačné príhovory Gustáva Husáka. Václav Havel povedal svojmu ľudu nemilosrdnú pravdu, ktorá znela šokujúco a revolučne, ako živá voda a odkliatie. Ponechajme teraz bokom, že tento propagátor života v pravde ju na konci toho svojho už nevedel ani vysloviť. Ale v tom momente bol otvorený a priamy ako nikto pred ním, ani po ňom.

Dnešní najvyšší ústavní činitelia takúto pravdu o spoločnosti nevedia povedať. Naopak, je až komické, ako nás vo svojich prejavoch všetci od Zuzany Čaputovej až po šéfa diplomacie Rastislava Káčera presviedčali, že sme „suverénnym a rešpektovaným štátom“ a že „samostatnosť pri rozhodovaní o smerovaní krajiny je naša výsada“. O čom to tárajú títo nešťastníci? Veď tlaky či dokonca hrozby zo strany Berlína, Bruselu či Washingtonu sú také veľké, že sa vyrovnajú tým, ktoré sme zažívali v minulom režime a servilnosť našich predstaviteľov voči mocenským centrám vo svete je porovnateľná s členmi normalizačného politbyra. Alebo si spomínate na situáciu, kedy by slovenská prezidentka, premiér či minister zahraničných vecí dokázali odporovať americkému prezidentovi, generálnemu tajomníkovi NATO či nemeckému kancelárovi? Kedy by pri rozhodnutí predstaviteľa západnej veľmoci urobili niečo iné ako zrazili podpätky a presvedčili náš ľud, že je to jeho vôľa? Kedy by rešpektovali verejnú mienku a želanie národa, ktorý chcel referendum o vstupe do Severoatlantickej aliancie – a neumožnili mu to, ktorý nechcel cudzie vojská na území Slovenska – a vnútili mu to, ktorý žiada predčasné voľby – a bránia mu v tom? Prečo nazývame demokratickým režim, v ktorom ľud nedokáže presadiť to, čo chce?

Keď Václav Havel pred 33 rokmi odhalil praktiky normalizačného režimu, ktorý vzýval vládcov sovietskeho impéria a v ktorom si ľudia zvykli niečo iné hovoriť a niečo iné si myslieť, museli sme upadnúť do rovnakej letargie, keď nedokážeme rozpoznať tie isté tendencie v dnešnej spoločnosti. Ale kým Havel sľúbil svojmu ľudu doviesť ho k slobode, Čaputová volá po obmedzení slobody, trúbi na boj proti „dezinformačnej scéne“ a pod svojím novoročným prejavom na sociálnej sieti obmedzila, kto môže komentovať jej príspevok. Za zmienku stojí aj otázka, odkiaľ sa termín „dezinformačná scéna“ vzal. Po prvýkrát ho začala používať v šesťdesiatych rokoch minulého storočia sovietska tajná polícia KGB, ktorá prehodnocovala dovtedajšie spôsoby prenasledovania disidentov. Je preto potrebné vedieť, na aké tradície extrémni centristi nadväzujú. Ak sa aj v spoločnosti vyskytuje zvýšená miera dezinformácií, sú za ňu spoluzodpovední aj oni, lebo potláčaním polemiky a neochotou rozlišovať medzi legitímnou kritikou a cielenou dezinformáciou spôsobili v hlavách ľudí taký zmätok, že tí už neveria ničomu alebo všetkému.

Som rozčarovaný z toho, že pri takom významnom sviatku, akým bezpochyby je 30. výročie nezávislosti Slovenskej republiky nedokázal nijaký politik povedať hlbšiu myšlienku. Tiež mi nie je jasné, ako sa dá oslavovať okrúhle výročie založenia štátu a ani len pri tom nespomenúť jeho zakladateľov. A prosím nemoralizovať autoritatívnou povahou Vladimíra Mečiara.

Všetci významní vodcovia slovenského národa boli autoritatívni až despotickí. Od Ľudovíta Štúra cez Vajanského, Štefánika, Hlinku až po Husáka a Mečiara, všetci mali osobnostné defekty. Ale to, že nesúhlasíme s ich metódami alebo jednotlivými krokmi, nemôže znamenať, že ich vymažeme z dejín a budeme sa tváriť, že Ľudovít Štúr, ktorý podľa kritiky Jána Francisciho považoval ľudí len za „holje mašiny“, nebol otcom národa, že Andrej Hlinka s fašizoidnými sklonmi nevybojoval Slovákom autonómiu, že Gustáv Husák nepresadil federáciu a že Vladimír Mečiar nezaložil štát. Je na diskusiu, prečo sa v našich moderných dejinách presadzujú len takéto typy lídrov, ale ignorovať ich je smiešne. Najmä vtedy, ak ste si samostatný štát neželali, dnes ho len trpíte a musíte ho aspoň formálne pripomenúť, lebo stojíte na jeho čele (ako Zuzana Čaputová) – alebo ste pri rozdelení Česko-Slovenska plakali, z rozmaru milionára ste si kúpili funkciu prezidenta a 30. výročie nezávislosti štátu, na čele ktorého ste stáli, jednoducho odignorujete – ako Andrej Kiska.

Alexander Matuška i Vladimír Mináč (každý svojím spôsobom) pomenovali hlavnú slabinu Slovákov, ktorá nám po celé obdobie našich moderných dejín bráni rozvinúť naplno svoje schopnosti – trochárstvo alebo (ak chcete) nedôslednosť, s ktorou nikdy nič neurobíme poriadne. Už naše osvietenstvo, počiatok národného hnutia, je poznačené neschopnosťou vytvoriť všeľudské hodnoty, reagovať dôsledne na výzvy doby, obohatiť ju veľkými činmi. Namiesto toho sme toto obdobie naplnili drobnou prácou, osvetou, hlavnou zbraňou nám boli piesne, verše, ochotnícke divadlo – dôkaz, že zásadné zmeny nemusí priniesť len politika a že naša existencia je spätá s kultúrou tak osudovo ako to vidíme v máloktorom národe. Ale nikdy sme nevynikali duchom romantického heroizmu, takže sme si zachovali viac kritického ducha a menej šovinizmu ako iné stredoeurópske národy (hoci sa z plytkých a zakomplexovaných odsudkov polovzdelaných publicistov môže zdať niečo iné).

Svoj krehký význam sme si v porovnaní s veľmocami museli ustavične potvrdzovať vedomí si neúprosnej logiky dejín, že keď prestaneme vytvárať hodnoty, stratíme aj oprávnenie existovať. V tomto zmysle slovenský spisovateľ Vladimír Mináč práve tak ako český románopisec Milan Kundera verili v historické poslanie malých národov, ktoré tým, že ustavične zápasia o svoju svojbytnosť a hľadajú vlastnú tvár, zabraňujú zničujúcim uniformným vplyvom svetových hegemónov. Je úplne pochopiteľné, že keď sa mladý talentovaný Milan Kundera z plebejskej rodiny nadchýnal pestrosťou tradícií a životných postojov, ktoré sú dôležité, „aby v nich ľudská osobitosť, zázračnosť i zvláštnosť mohli byť domovom“, Václav Havel ako rozmaznaný synáčik továrnika sa mu vysmial. Pretože títo dvaja celý čas žili v odlišných svetoch. Havel so svojím privilegovaným prostredím, z ktorého pochádzal, nikdy nemohol rozumieť malému českému človiečikovi, hoci práve z tých sa skladá národ.

V letargii dneška, keď sa pozeráte na to, ako vskutku neosvietená politika dusí slovenský život a zráža slovenskú kultúru na bezvýznamnú úroveň európskej periférie, si iste mnohí položili otázku, či stálo za to budovať uprostred Európy taký malý štát. Ak si ju chceme poctivo zodpovedať, musíme sa vrátiť k otázke, ktorú si kládli Ján Kollár, Ľudovít Štúr i Milan Hodža – aké hodnoty prinášame a chceme priniesť Európe a ľudstvu?

Skutočné obdobia slobody, o ktorú sme vždy bojovali, trvali v našich dejinách len extrémne krátko, a medzitým sme sa utápali vo večných pasciach záujmov Západu a Východu, pričom sme podriadenie sa moci impérií vyhlasovali vždy za vlastné oslobodenie. 30. výročie nezávislosti Slovenskej republiky by sme mali osláviť tým, že sa už konečne prestaneme nedôstojne poklonkovať pred novými a novými hegemónmi, či už sú to Spojené štáty, Rusko, Čína alebo centralizovaná Európska únia. Základom tohto sebavedomia by sa mohlo stať poznanie, že bez myšlienok, ktoré sa zrodili v našom priestore, by boli veľmoci so svojimi koncepciami, ktoré sa nám pokúšajú vnútiť, oveľa chudobnejšie a zaostalejšie.

Naša skúsenosť dvestoročného boja za našu národnú rovnoprávnosť a štátnu samostatnosť a polstoročného vzdorovania totalitárnym impériám by mala byť rešpektovaná a uznávaná. Slováci a Česi riešili s rozdelením spoločnej republiky úplne iné úlohy. Pre Čechov je vznik Česko-Slovenska najdôležitejší historický dátum, dovŕšenie ich národno.-štátnej emancipácie, kým pre nás je to len medzník na ceste k nej. Ich komplex je podobný dileme, ktorú riešili Angličania pri rozpadávajúcom sa britskom impériu. Mnohí to dodnes chápu tak, že za Masaryka dosiahli najväčšiu územnú rozpínavosť, a potom sa to už iba zhoršovalo: najprv stratili Podkarpatskú Rus, potom Slovensko, ako dve provincie českého štátu. Ale pre nás sa tá hlavná etapa boja za rovnoprávnosť ešte len začala. Chápem tie české rozpaky, aký význam dať 1. januáru 1993, ale je trochu tragikomické, keď sa to pokúšajú predať ako „výročie obnovy nezávislosti českého štátu“, akoby im v tej nezávislosti niekto bránil...

Slovensko nevyhnutne potrebuje novú štátnu doktrínu. Mala by byť založená na našich historických skúsenostiach a komparatívnych výhodách, a preto by mala byť postavená na nasledujúcich pilieroch:

1) VYHLÁSIŤ SLOVENSKÚ REPUBLIKU ZA MIEROVÝ ŠTÁT UPROSTRED EURÓPY

Pacifistická tradícia svetoznámych slovenských tolstojovcov, pasívny odpor voči potlačeniu Pražskej jari, nenásilná Nežná revolúcia, výzva pápeža Františka (aby sa Slovensko stalo poslom mieru v srdci Európy), ale aj výborné vzťahy s oboma stranami mnohých konfliktov, sú naše komparatívne výhody, na ktorých by sme mali postaviť identitu nášho štátu. Zásadnými nástrojmi takejto politiky by mala byť ponuka sprostredkovania mierových rozhovorov na našom území, podpora odzbrojenia, zákaz vývozu zbraní a odmietanie sa podieľať na vojenských intervenciách bez mandátu OSN, to všetko garantované ústavou.

2) OCHRANA MALÝCH NÁRODOV

Nosíme v sebe morálny dlh, ktorý nám zanechali takí velikáni, ako nórsky spisovateľ a nositeľ Nobelovej ceny za literatúru Bjørnstjerne Bjørnson, ktorý nás urputne bránil na medzinárodnej scéne proti národnostnému útlaku. Obrana práv utláčaných národov, ktoré bojujú o vlastnú emancipáciu či záujmov malých štátov by mala byť našou zahraničnopolitickou prioritou.

3) VZDELANIE A KULTÚRA AKO ZÁKLAD PROSPERITY NÁRODA

Slovensko prosperovalo vždy vtedy, keď malo vládcov, ktorí rozvíjali vzdelanosť, vedu a umenie. Preto bol pre nás knieža Rastislav dôležitejší ako Svätopluk, Matej Korvín nám dal viac ako Žigmund Luxemburský a Mária Terézia posunula civilizačný rozvoj na vyššiu úroveň ako František Jozef I. Preto sa nám darilo za prezidenta Masaryka, a preto sme zaznamenali taký kultúrny skok za povereníka osvety Laca Novomeského, ktorý za štyri roky položil základy intelektuálnej infraštruktúry Slovenska: založil Slovenskú akadémiu vied, Slovenskú filharmóniu, Slovenskú národnú galériu a sieť odborných škôl na celom Slovensku. Dnešný úpadok je zničujúci, školstvo je zdevastované a štátna podpora kultúry je na historickom chvoste – len Maďari dávajú na kultúru toľko, čo my na vojenské výdavky...

4) BRATSTVO A SVORNOSŤ

Heslo z historickej štúrovskej zástavy z roku 1848, ktoré už dávno malo viať na prezidentskej štandarde, je skôr želaním ako vyjadrením priorít, ktoré vyznávame. A predsa sa tieto hodnoty musia stať základom našej štátnej identity. Dnes, keď nevieme zaistiť, aby bola spoločnosť slobodná, sociálne spravodlivá a súdržná, je to najlepší spôsob, ako sa vydať týmto smerom.

Nestačí iba imitovať Západ. Musíme sa pokúsiť o vlastné riešenia. Opäť sa vraciam k Vladimírovi Mináčovi, ktorý nás pozýval k trvaniu a vytrvaniu. Na príklade Slovenského národného povstania ukazoval, že svoje historické zápasy sme prehrali vďaka našej neschopnosti vydržať (dnes sa účasťou v SNP hrdí každý, ale pravdou je, že po ústupe do hôr vydržala len tretina, ostatní „sa prikryli slamou alebo zemiakmi, a tak prečkali do konca vojny“). K takejto odvahe by nás mala viesť hlava štátu. Ale ako môže, keď ani nie je stotožnená s vlastným národom?

V kampani do českých prezidentských volieb prebieha zaujímavý experiment. Kandidátom dávajú vedomostné otázky, z ktorých vyplynie, ako poznajú kultúru alebo prírodu vlastnej krajiny. Poviete si, že štátnik predsa pre výkon svojej funkcie nepotrebuje poznať Kukučínovu poviedku Veľkou lyžicou, symfonickú báseň Mikuláša Schneidera-Trnavského Pribinov sľub alebo rozdiel medzi Terchovskou muzikou a Horehronským viachlasným spevom. Ale ak chcete byť pevnou súčasťou tohto politického spoločenstva, nemali by ste našu kultúru ignorovať. Najmä nie tí, ktorí chcú na Slovensku vládnuť. Lebo ak politik necituje myšlienky našich velikánov, ak s nimi nepracuje a nenadväzuje na ich historické úsilie alebo ich dokonca vôbec nepozná, nemôže ani len pochopiť (povedané slovami Jozefa Miloslava Hurbana), čomu nás učia naše dejiny, odkiaľ smerujeme a kam kráčame.

Zdroj: Facebook Eduard Chmelár / InfoVojna