Michal Zӧldy o hlase zo záhrobia: Stará lekárska elita by dnes krútila hlavami nad tým, kam Visolajský & spol. ženú zdravotníctvo z politických dôvodov. Rovnako by dnes krútil hlavou aj skvelý herec Mikuláš Huba, ak by videl svojho syna Martina burácať na politickej tribúne

„Bohužiaľ, nechali sme naše vyspelé zdravotníctvo, ktoré nám závideli aj v cudzine, zakrnieť a ja za to viním všetky vlády, ale najmä tie v rokoch 1999 až 2006. Privatizácia spustošila čo sa len dalo..... Zdravie sa totiž stalo tovarom, dokonca sa tým heslom mnohí oháňali,“ píše vo svojom článku slovensko-anglický prekladateľ, bývalý politický komentátor Slovenskej televízie, niekdajší prispievateľ do amerického denníka The Wall Street Journal, expodpredseda Klubu zahraničných redaktorov Združenia slovenských novinárov (ZSN) Michal Zӧldy.

Uprostred absurdného a až do neuveriteľných extrémov zachádzajúceho diania okolo problémov v zdravotníctve a rokovaní ministra s vedením Visolajského LOZ sa mi opakovane vynára v mysli postava a odkaz môjho nebohého tútora (školiteľa) počas postgraduálneho štúdia na Fakulte zdravia a sociálnych vied na Metropolitnej univerzite v Leeds (Anglicko) v rokoch 1994 a 1995. Mojím školiteľom bol profesor Keith Tones, jeden z najväčších a najuznávanejších svetových odborníkov v oblasti psychológie zdravia na svete.

Pretože som bol v tom čase okrem iného aj predsedom redakčnej rady časopisu Europa Vincet - unikátneho Slovenského európskeho periodika, vychádzajúceho trojjazyčne medzi rokmi 1991 až 1999 a šíriaceho dobré meno a pozitívne informácie o všestrannej vyspelosti Slovenka vo svete - využil som príležitosť a urobil rozhovor s profesorom Tonesom (zomrel v roku 2018) o problematike podpory zdravia a zdravotnej výchovy - v odbore, v ktorom sa Anglicko pohybovalo na špici. Nejdem do detailov obsiahleho rozhovoru ale spomeniem iba slová profesora Tonesa - vlastne akési jeho dobre mienené varovanie a odporúčanie, aby sme neopustili všetko to dobré, pokrokové a prospešné, čo sme za obdobie socializmu na Slovensku (a predtým v Československu) urobili a dosiahli v oblasti národného zdravotníctva a starostlivosti štátu o telesné a duševné zdravie obyvateľstva. "Bola by chyba, ak by ste sa vzdali toho, v čom ste naozaj dobrí a v čom vám môžu konkurovať asi len Švajčiari a Rakúšania, ak vôbec", povedal profesor Tones. Za vzor vtedy inak vyspelým krajinám Západu kládol trhovo orientovaný socializmus, najlepšie taký, aký v tom čase mali v Európe Švédi.

Keď jedného dňa prišiel rad na mňa, aby som celému nášmu postgraduálu s poslucháčmi z celého sveta prezentoval Slovensko ako také a v rámci toho sa sústredil na slovenské zdravotníctvo, informoval som doslova ohromených kolegov aj o našom kúpeľníctve a o tom, že na Slovensku niet skupiny ochorení, na ktoré by sme u nás nemali kúpele, sanatóriá a klimatické a prírodné liečebne na najvyššej úrovni. Boli sme v tom, spolu s Českom, na špici v rámci celého sveta. Frekventanti žasli a nechceli veriť keď som vysvetlil a s farebnými prospektmi názorne ukázal naše známe kúpele a sanatóriá pre všetky choroby - od chorôb duševných, cez ochorenia tráviacej sústavy, srdcovo-cievneho a pohybového aparátu, až po ochorenia hormonálneho pôvodu a choroby pľúc. Pre deti aj dospelých. V každom slovenskom kraji sa takéto vysokošpecializované zariadenia v deväťdesiatych rokoch nachádzali a slovenskí pacienti ich prakticky bezplatne využívali celoročne - nielen po operáciách a v rekonvalescencii, ale aj na udržanie a posilnenie zdravotného stavu v prípadoch chronických zdravotných ťažkostí. Štát sa vtedy staral.... ako to dokázal, to sa dnes zdá temer neuveriteľné, ale staral sa. Navyše, nik vás z nemocnice nevyhadzoval nedoliečeného a nevyliečeného, že by vám z čerstvej operačnej rany ešte trčali chirurgické nite a mokvala rana, ako dnes keď Vás na druhý deň po operácii ženú domov. To vtedy neexistovalo a z nemocnice ste sa vracali v takom stave, že ste na druhý alebo tretí deň mohli v mnohých prípadoch nastúpiť rovno do práce.

Bohužiaľ, nechali sme naše vyspelé zdravotníctvo, ktoré nám závideli aj v cudzine, zakrnieť a ja za to viním všetky vlády, ale najmä tie v rokoch 1999 až 2006. Privatizácia spustošila čo sa len dalo..... Zdravie sa totiž stalo tovarom, dokonca sa tým heslom mnohí oháňali. Spomínam si, ako sa napríklad poslední pacienti v liečebnom dome Helios na Štrbskom plese liečili ešte v roku 2000, ale krátko na to sa to tam zavrelo a spustlo, až sa z Heliosu stala žalostná ruina. Kúpele Hviezdolav a Solisko na brehu plesa sa stali nedostupné, respektíve dostupné len pre extra solventnú klientelu, najradšej zo zahraničia, na komerčnej báze.

Porobili sme v tomto štáte také chyby, že sa z toho už nedokážeme spamätať. Píšem tu o tom aj preto, lebo ktosi včera večer na YouTube napísal v reakcii na môj najnovší videokomentár, že neviem o čo teraz v tom spore ide a nemám o zdravotníctve ani šajn, s tromi výkričníkmi... Ale mám, odpovedal som, mám lebo som roky pracoval v zdravotníctve - dokonca na najrenomovanejšom Ústave preventívnej a klinickej medicíny s dvomi klinikami, kde som sa stal podpredsedom Etickej komisie na klinické skúšky nových liečiv a hoci nelekár, prekladal som do angličtiny vedecké práce našich špičkových medicínskych odborníkov a tlmočil aj spoluprácu s expertmi z USA, ktorí prišli na Slovensko učiť Trnavskú nemocnicu ako ju efektívne riadiť, a nakoniec odchádzali domov v údive, ako je možné riadiť nemocnicu na takej úrovni so skromnými finančnými prostriedkami. Všeličo si pamätám a všeličo viem.

A viem aj to, že tí naši veľkí profesori a docenti, bohužiaľ dnes väčšina už nežije, ktorých som mal možnosť v práci spoznať a pracovať ako prekladateľ v ich bezprostrednej blízkosti, by určite nešli do takých extrémov, do akých teraz ide Visolajský a spol. To neboli rýchlo-kvasení docenti a profesori medicíny, ktorí by získali vedecké hodnosti v tridsiatke, to bola stará lekárska elita, hrdá na to, že zložila Hippokratovu prísahu a dnes by len krútili hlavami nad tým, kam to niektorí momentálne ženú z politických dôvodov. Rovnako by dnes krútil hlavou aj skvelý herec Mikuláš Huba a jeho manželka operná speváčka, ak by videli svojho syna Martina burácať na politickej tribúne ako v tranze s papierom v ruke, lebo nedokáže z vlastnej hlavy voľne povedať pár vetami o čo mu ide, prečo, za čo a proti komu vlastne bojuje.

Zdroj: Telegram Michal Zoldy (1), (2) / InfoVojna