VIDEO: Chmelár o 180. výročí povýšenia štúrovskej slovenčiny na spisovný jazyk a dejinách, ktoré sa odohrali trochu inak, ako nás učili v škole

Kodifikácia spisovnej slovenčiny bola procesom, nie udalosťou, pripomína vo svojom videu publicista, politický analytik a vysokoškolský pedagóg Eduard Chmelár..

Asi pred mesiacom vyšiel v denníku Sme rozhovor so sociálnym antropológom Jurajom Buzalkom, v ktorom okrem iného povedal, že Slováci nie sú moderní, lebo ich brzdia „štúrovské bludy“, že byť Slovákom nie je ani prirodzené, ani automatické, ani historicky nevyhnutné a že za svoju identitu nevďačíme Štúrovi, ktorý bol vraj „prvým slovenským populistom“, ale Masarykovi a jeho „občianskej republike“. Rozhovor vzbudil nadšenie v progresívnych kruhoch, ku ktorým sa Buzalka otvorene hlási a ktoré tak mohli naplno prejaviť všetky svoje predsudky a zvrátené názory. A tak som sa práve pri príležitosti 180. výročia začiatku kodifikácie spisovného slovenského jazyka rozhodol vysvetliť, že bludy nerozprávali štúrovci, ale tento docent našej najväčšej a najprestížnejšej univerzity.

V prvom rade, docent Buzalka demonštruje, že nerozumie ani základným pojmom. Povýšenecky tvrdí, že nikto Štúra nečítal, ale on sám potvrdil, že ho nepochopil. Tvrdiť, že romantizmus odmietal osvietenstvo, je na vrátenie diplomu. Goethe, Schiller či náš Ján Kollár sa zo záhrobia smejú, až im sarkofágy nadskakujú, ale ak chceme zostať vo vecnej rovine, musíme vysvetliť, že samotný štúrovský program sociálnej a národnej emancipácie priamo nadväzoval na osvietenské ideály. Ľudovít Štúr až do revolúcie roku 1848 práveže zachytával tie najmodernejšie západoeurópske trendy, bol ich súčasťou. Jeho porevolučný obrat vyplývajúci zo sklamania z výsledkov slovenského povstania je už úplne inou kapitolou, ale ignorovať jeho pôsobenie v rokoch 1843 – 1848 nie je vedecké, ale ideologické.

Náš sociálny antropológ (nie je v tom irónia, ale pripomenutie, že tento pán nie je historik a z odborného hľadiska nemá na takéto súdy žiadnu kvalifikáciu) sa ďalej mylne domnieva, že korene slovenského progresivizmu siahajú do konca 19. storočia, kedy sa vraj zrodila modernistická tradícia, ktorej už obraz Ľudovíta Štúra nepasoval. Ďalšia nebetyčná hlúposť. Jednak korene progresívneho a vôbec liberálneho myslenia siahajú oveľa hlbšie – k Adamovi Františkovi Kollárovi (ktorý navrhoval zrušiť nevoľníctvo a zdaniť cirkev), k Jozefovi Hajnócimu a jeho uhorským jakobínom, no predovšetkým k Alexandrovi Boleslavovi Vrchovskému – inšpirátorovi štúrovského hnutia a zakladateľovi tajného spolku Vzájomnosť, ktorý horlil za republiku, demokraciu a rovnoprávnosť. Napokon, sám prvý predseda Slovenskej národnej strany Viliam Paulíny-Tóth patril ako poslanec uhorského parlamentu v rokoch 1869 – 1872 k liberálnej ľavici a navrhoval okrem iného ako prvý u nás emancipáciu židov – a to reprezentoval tú údajne konzervatívnu Starú školu slovenskú.

To základné, čomu Juraj Buzalka vôbec nerozumie, je častý omyl laikov, ktorí považujú štúrovcov za monolitné hnutie pod autoritatívnym vodcovstvom Štúra a nechápu, že štúrovské hnutie bolo oveľa rôznorodejšie ako si väčšina ľudí myslí. V jeho rámci sa vyformovali všetky moderné politické prúdy vrátane liberálov (ktorých dočasne reprezentoval Ján Francisci kritizujúci Štúra za príliš konzervatívne postoje), sociálnych demokratov (Samuel Štefanovič) i radikálnych socialistov (Janko Kráľ). No to najdôležitejšie, čo docent Buzalka doplietol je, že hlasisti sa nedištancovali od Štúra, ale od Vajanského, ktorý bol prvým lídrom, za ktorým už nešli všetci a ktorý svojím ultrakonzervativizmom (odmietal nielen ženskú emancipáciu a evolúciu, ale aj technologický pokrok) spôsobil najväčší rozkol v slovenskom národnom hnutí. To však nič nemení na tom, že všetky prúdy, ktoré z tohto myšlienkového kvasu vznikli – konzervatívne, liberálne i sociálnodemokratické – priamo nadväzovali na odkaz štúrovcov a hlásili sa k nim. Prečo je tomu tak?

Pretože len dielo štúrovcov dáva všetkému, čo v slovenskom verejnom živote nasledovalo, svoj historický, filozofický i politický zmysel. Štúrovská slovenčina nebola len jazykovedným činom. Spisovný jazyk bol prvou zjednocujúcou myšlienkou Slovákov. Štúr nebol jazykovedec, ale politik. Z lingvistického hľadiska bol určite fundovanejší Anton Bernolák, ibaže ten podcenil jednu základnú vec: že na to, aby sa jeho dielo ujalo a bolo všeobecne akceptované, potrebuje politickú dohodu všetkých prúdov slovenskej spoločnosti, v tomto prípade najmä konfesionálnych. Bez toho by bolo Štúrovo jazykovedné dielo iba jedným z ďalších čiastkových procesov. V tomto zmysle treba chápať, že kodifikácia spisovného slovenského jazyka nebola udalosť, ale proces. Preto je význam dnešného výročia historickej schôdzky v Hlbokom interpretovaný úplne mylne. Štúr, Hurban a Hodža nemohli kodifikovať jazyk ako traja kamaráti na nejakej vidieckej fare, ani sa na tom dohodnúť. Na to nemali nijakú legitimitu. Ako každý proces, aj tento má svoj začiatok a vyvrcholenie. Poďme si ho zrekonštruovať.
Všetko sa to začalo na jednom popoludňajšom stretnutí v byte Ľudovíta Štúra na rohu Panenskej a Kozej ulice 14. februára 1843. Na tejto tajnej schôdzke Štúr niekoľkým vybraným študentom oznámil svoj zámer vytvoriť spisovný slovenský jazyk. Túto myšlienku musel v sebe nosiť už dlhšie. Ako všetky idey, aj táto mala svoj vývoj. Ešte koncom roka 1836 presviedčal Františka Palackého o lojalite a česko-slovenskej jazykovej jednote, no postupne začali štúrovci pociťovať jazykový rozchod s Čechmi ako nevyhnutný, pretože česká inteligencia v zhoršujúcej sa národnostnej situácii Slovákom nijako nepomáhala. Predpokladám, že táto myšlienka dozrela u Ľudovíta Štúra niekedy koncom roka 1842, kedy si podal žiadosť o vydávanie Slovenských národných novín už v bližšie nešpecifikovanom slovenskom jazyku. Rozhodujúcim impulzom však bola spomínaná schôdzka v jeho byte 14. februára 1843, preto sa už roky usilujem, aby bol tento dátum vyhlásený za Pamätný deň spisovnej slovenčiny.

Čo sa týka spomínaného stretnutia „svätej trojice“ štúrovského hnutia na fare Jozefa Miloslava Hurbana v Hlbokom v dňoch 11. – 16. júla 1843, jej význam sa vo všeobecnosti preceňuje. Nedošlo na nej k žiadnej konkrétnej dohode, a to najmä preto, že Michal Miloslav Hodža nesúhlasil s pravopisom (chýbal mu v takomto jazyku ypsilon, prehlasované ä, mäkké ľ, dvojhlásky a vôbec fonetika podľa neho nebola „slovanská“, čo ho dráždilo najviac). Zhodli sa len na tom, že základom nového spisovného jazyka bude kultúrna reč liptovských mešťanov (čo je zasa niečo celkom iné ako „stredoslovenské nárečie“, ako sa všeobecne traduje). Ale to ešte nebola jeho kodifikácia. Preto jediným výsledkom šesť dní trvajúcich zdĺhavých večerných hádok (cez deň sa podľa svedectva Ľudovíta Štúra venovali domácim prácam) bola dohoda na založení spolku Tatrín, ktorý mal všetky tieto sporné veci vyriešiť. S týmto posolstvom navštívili o deň neskôr, 17. júla 1843, najvplyvnejšieho bernolákovca, básnika Jána Hollého na Dobrej Vode. Podľa vymyslenej legendy, ktorú do hagiografického životopisu Ľudovíta Štúra vniesol Jozef Miloslav Hurban, tam dostali posvätenie pre svoj nový jazyk. Sám Hollý však túto interpretáciu v liste Martinovi Hamuljakovi poprel. Legenda však do dnešného dňa žije vlastným životom, dokonca aj v umení, a tak splnila svoj historický účel... Ján Hollý však zrejme privítal plánované založenie spolku Tatrín.

To sa formálne uskutočnilo o rok neskôr, v dňoch 26. – 28. augusta 1844, tentoraz na fare Michala Miloslava Hodžu v Liptovskom Mikuláši. Nebudem čitateľa nudiť podrobným opisom niekoľkoročných jazykových diskusií, ale za podstatné potrebujem spomenúť, že rozhodujúcim zlomom bolo zasadnutie Tatrína v dňoch 9. – 10. augusta 1847 na fare v Čachticiach, kde sa zišlo 61 národovcov na pozvanie tamojšieho bernolákovského farára Jozefa Urbanovského. Tá historickosť okamihu nespočívala v tom, že na tomto stretnutí sa viac menej dohodli na niektorých pravopisných zásadách, ale v tom, že na schôdzi sa po prvýkrát zúčastnili aj katolícki predstavitelia. No ani toto nebol záver a definitívna dohoda o podobe spisovnej slovenčiny sa uzavrela až na rokovaní v Bratislave 21. októbra 1851 (v budove dnešnej teologickej fakulty na Primaciálnom námestí – nechápem, prečo na tomto mieste nie je pamätná tabuľa, asi opäť špecifický prístup bratislavského „progresívneho“ magistrátu k slovenským dejinám). Na tejto porade sa zúčastnili Ľudovít Štúr, Michal Miloslav Hodža, Jozef Miloslav Hurban, Ján Palárik, Andrej Radlinský, Štefan Závodník a Martin Hattala. Štúr v podstate ustúpil Hodžovi vo väčšine požiadaviek. O rok neskôr vydal predstaviteľ mladšej generácie bernolákovcov, rímskokatolícky teológ a jazykovedec Martin Hattala svoje kľúčové dielo Krátka mluvnica slovenská, ktorá približovala pravopis slovenčiny k češtine a ktorú v predhovore symbolicky podpísali traja štúrovci a traja bernolákovci. Až táto reforma (vďaka ktorej by sme mali nazývať náš spisovný jazyk skôr hodžovským ako štúrovským) zavŕšila desaťročné kodifikačné úsilie v rokoch 1843 – 1852.

Ak si teda docent Buzalka myslí, že bude v prostredí bratislavskej kaviarne strašne cool, keď bude haniť dielo štúrovcov, je to len nekompetentná póza, aj to nie dosť originálna, pretože sa ničím neodlišuje od hanlivých slov Lajosa Kossutha na adresu Slovákov. Tvrdiť o Ľudovítovi Štúrovi, že to bol len akýsi marginálny, neznámy a „frustrovaný vodca vidieckeho ľudu v kopcoch Horného Uhorska, ktorého nikto nechápal a nenasledoval“ nie je nič iné ako primitívny hanopis, ktorý prezrádza viac o vzdelanostných medzerách autora týchto hanebných slov ako o samotnom lídrovi štúrovského hnutia – bez ohľadu na to, že ho zdobí titul docent. O vplyve Ľudovíta Štúra, ktorý bol iniciátorom prvého Slovanského zjazdu v Prahe a na ktorom rokoval so zástupcami všetkých slovanských národov od Františka Palackého až po Michaila Bakunina, nemožno pochybovať. Samozrejme, v rámci dobových revolučných podmienok sa Štúrovi nepodarilo strhnúť väčšinu národa na jeho stranu. Ale na základe toho nemožno spochybniť jeho koncepciu, ktorá sa ukázala ako životaschopná a určujúca celé naše moderné dejiny. Napokon, Buzalka si sám protirečí: ako mohol byť Štúr populistom, keď bol údajne taký marginálny a nikto ho nenasledoval?

Buzalkov blud, že Slováci sa stali konštitutívnym národom až po roku 1918 a do pohybu európskych národov sa zaradili až vďaka „Československej republike ako občianskej republike“ je žalostnou ukážkou, aký priestor dostávajú v dnešných médiách marginálne blúznenia nekompetentných autorov. V prvom rade, prvá Česko-slovenská republika (písať ju bez spojovníka je rovnaký nezmysel ako písať Rakúskouhorsko) bola všetko možné, len nie občianskou republikou. Najlepšie to dokumentuje kniha americkej historičky Mary Heimannovej „Československo – štát, ktorý zlyhal“, ktorá je síce tiež plná chýb a nepresností (čo sa týka jednotlivých reálií), ale v jednom podstatnom je určujúca. Dokázala, že prvá republika zanikla pre vypätý český nacionalizmus, ktorý sa vyhraňoval voči všetkým – Nemcom, Slovákom, Maďarom, Židom, Rusínom – takže na konci väčšina obyvateľov nepociťovala lojalitu k tomuto umelo vytvorenému štátu. No a po druhé, v prvej Česko-slovenskej republike neboli Slováci štátotvorným národom, tým bol podľa ústavy jedine vykonštruovaný „národ československý“. Až na základe Slovenského národného povstania sme si vydobyli v následnom Košickom vládnom programe a novej česko-slovenskej ústave, že spoločný štát tvoria dva rovnoprávne národy Čechov a Slovákov.

Moderný slovenský príbeh sa začal písať štúrovským rozhodnutím z roku 1843 ísť vlastnou jazykovou cestou, ktoré nebolo z politického hľadiska ničím iným ako deklaráciou identity, a vyvrcholil o 150 rokov neskôr dosiahnutím štátnej nezávislosti Slovenskej republiky v roku 1993. To bol od začiatku jeho nevyslovený zmysel, k tomu jedinému to smerovalo. Štúrovci nám zanechali ušľachtilý odkaz slobody, rovnoprávnosti a bratstva, na ktorý odvtedy nadväzujeme, viac menej úspešne ho nasledujeme a neustále ho napĺňame novým obsahom. Vznik Česko-Slovenska nebol začiatkom (ako by to chceli vidieť čechoslovakisti), ale len medzníkom a štúrovci neboli extrémom, ale súčasťou celoeurópskeho pohybu národov, ktorý Štúr tak geniálne a moderne zachytil. Nie nejakí bájni progresívci, ale práve on bol na začiatku vytýčenia zmyslu celého dejinotvorného vývinu, ktorý definoval ako vlastný príspevok k európskej civilizácii a pokroku ľudstva. A presne v tomto istom duchu tento cieľ formuloval a na Štúra v tomto nadviazal o storočie neskôr liberál Milan Hodža. Hlásiť sa k „modernistickému odkazu Slovenska“ a negovať pritom odkaz štúrovcov ako to robí progresivistický guru docent Buzalka, totiž nie je ani prejavom moderného uvažovania, ani prejavom liberálnej orientácie, ale iba prejavom nevzdelanosti a obmedzenosti.

(Tým, ktorí radšej pozerajú ako čítajú, ponúkam edukatívny výklad štúrovského posolstva v nižšie priloženom videu)

Viac vo videu:

Zdroj: YouTube Drobnohľad Eduarda Chmelára / InfoVojna